Dejiny viniča a vína v časoch staroveku
24. 9. 2009 / O víne
Prvý z našich článkov o dejinách vína. Začíname obdobím staroveku, kde vinič hroznorodý a výroba vína prvý krát vystupujú z hmly nepoznaného a dávajú nám možnosť nahliadnuť do spôsobu kultivácie viniča a výroby vína. Mimochodom, vedeli ste, že víno sa pilo ešte v časoch, kedy po našej planéte chodili mamuty?
S trochou nadsázky možno povedať, že dejiny vína sa delia do troch častí, ktoré Béla Hamvas vo svojej knihe Filozofia vína popisuje nasledovne: „ Rozdelenie na tri časti je rovnako v súlade s tromi veľkými epochami v svetových dejinách vína. Metafyzická časť odpovedá predpotopnému obdobiu, kedy ľudstvo víno nepoznalo a len o ňom snívalo. Po potope zasadil Noe prvý vínny ker, a tým sa otvorila nová epocha svetových dejín. Tretia epocha začala premenou vody vo víno. V tejto epoche doposiaľ žijeme.“ (Hamvas, 2008)
O úplných začiatkoch pestovania vínnej révy a výrobe vína nemáme presné informácie a tak prvý potvrdený doklad o výrobe vína možno datovať do 6.tisícročia pnl., keďže práve z tohto obdobia pochádzajú prvé hrozienka a nástroje k výrobe vína z územia dnešného Gruzínska. A tak príbeh vína môžeme dnes skutočne stopovať v súlade s Bibliou, keďže Noe so svojou archou pristál na hore Ararat v kaukazských horách. Kaukaz totiž poskytuje dobré podmienky pre vinič odrody Vitis vinifera, tj. vinič hroznorodý, pričom dodnes možno v riečnych údoliach nájsť divokorastúci vinič tohto typu. V Gruzínsku, ktoré bolo v časoch ZSSR slávne práve výrobou vína a čaju, sa dodnes zachoval aj veľmi tradičný, v dnešných časoch by sme mohli povedať priam skutočne predpotopný spôsob výroby vína, spočívajúci na kvasení muštu v nádobách zakopaných do zeme. Postupne sa vinič rozšíril po celej oblasti Blízkeho východu, keďže jeho schopnosť adaptability k prostrediu je veľmi vysoká. Nie je náhodou, že odrôd viniča je niekoľko tisíc, keďže prirodzenou mutáciou dochádza k jeho prispôsobovaniu sa okoliu. Následne z rôznosti odrôd vyplýva aj rôznorodosť jeho chuťových, buketných a farebných vlastností.
Čo sa týka prvých výjavov pestovania hrozna a výroby vína, tak tie sa dodnes zachovali v starovekom Egypte, pričom rozkvet vinárstva v tejto oblasti možno datovať medzi roky 2700-2400 pred Kristom (Farkaš, 2002). Je zaujímavé, že už v týchto časoch bola dôležitá aj diferenciácia tohto produktu, keďže sa na nádobách s vínom z tohto obdobia zachovali také údaje ako ročník, pôvod, či vedúci vinice. To jasne svedčí o tom, že už v danej dobe nebol pôvod vína a spôsob výroby ľuďom ľahostajný.
Víno slúži na mnohé účely, pričom ani na jeho religiózny podtón by sme nemali zabúdať, o čom svedčí aj množstvo príbehov z Biblie, ktoré majú súvislosť práve s týmto nápojom. Ešte pred tým, ako Ježiš premenil v Káne vodu na víno a začala Hamvasovymi slovami nová epocha, si však tento produkt všimli Gréci, ktorí sa zaslúžili o jeho rozšírenie na celý stredomorský región. Práve víno má svoj veľký podiel na vzniku gréckeho divadla, keďže prvé divadelné slávnosti vznikli práve z osláv Dionýzovho kultu, ktorý neskôr prevzali Rimania a nazvali kultom boha vína Bakchusa. Z čias rímskej ríše sa tiež zachovali prvé príručky o pestovaní viniča a výrobe vína, ktoré mnohé prežili až do čias pozdného stredoveku. Čo sa týka ešte obdobia staroveku, tak o veľké rozšírenie pestovania viniča sa pričinil veľmi silne rozvoj kresťanstva, ktorý svojou potrebou na výrobu omšového vína poskytol impulz pre jeho pestovanie aj v takých oblastiach ako je dnešná Británia.
Fakt, že kresťanstvo prijalo tento nápoj za svoj mu tiež predurčilo, že sa do budúcnosti bude šíriť všade tam, kam sa dostane kresťanská viera. Toto sa potvrdzovalo aj neskôr napr. v 9.storočí v našej Nitre, kde tradíciu pestovania viniča a výroby vína založili práve benediktínski mnísi. Víno v staroveku rovnako slúžilo ako komodita, keďže sa dalo pomerne dobre prevážať a tak sa mnohokrát aj za otrokov platilo vínom. Vznik sudov je napríklad dôsledkom lepšej a rýchlejšej manipulovateľnosti pri prevoze a tak sudy, ktoré sú keltský vynález, možno tiež datovať do obdobia staroveku.
Autor: Karol Šebo









